Zobudím sa, vstanem a vykročím z postele. Hop, nemôžem sa postaviť na nohu! Ostrá, pichavá, pálivá náhla bolesť ma pritlačí nazad do postele. Pozerám, či niekto nechal na zemi niečo ostré, alebo sa zakotúľalo pero pod nohu, čo som si včera robil poznámky pred spaním? Nič nenachádzam a tak sa pozerám na nohu. Hmatám si čo sa deje? Bolí päta, žiadna rana na koži, žiadna zmena farby, žiaden výrastok no proste nič. Len bolesť a možno nepatrný opuch. V hlave mi beží, kde sa vzala? Včera som veľa chodil, vymenil som topánky, dlho som stála na párty v lodičkách, bolo treba dokončiť ešte niečo a tak som ďalej kráčal… No teda. Už som o tom počul „OSTROHA!“ A ešte k tomu „kohútia?“ Ako to písali: nadmerné preťažovanie, namáhanie, trvajúce dlhšie obdobie, čím vznikajú drobné trhlinky v šľache čo drží klenbu nohy. Následne vzniká zápal, i neskôr ukladanie solí vápnika s vytvorením pätovej ostrohy.
Čo s tým? Lámem si hlavu. Skúšam opatrne našľapovať a postupne to ide, na bolesť zabúdam, až večer opäť pobolievanie. Líham si, že ráno snáď bude iné. Ale nie, ešte horšie, dlhšie rozchodenie, bolesť sa úplne nestráca a celý deň myslím na svoju pätu, večer už aj krívam. Treba zasiahnuť. Siaham po tabletke a natieram si masť, snažím sa našľapovať na pätu inak, rýchlo prenášam váhu na palce, no nepomáha. Známa mi radí niečo mäkké pod pätu a tak kupujem, gélovú vložku, podpätenku, podpätenku pod ostrohu mi vzápätí predá pani v lekárni. No stále nič.
Takže ďalší deň stojím u lekára a už to ide: kľud, lokálne chladiť, protizápalová liečba a najväčšia úľava ihneď je podpora klenby nohy špeciálne upravenou ortézou s ktorou odchádzam v mojej topánke domov. Čo mi to ešte radil? Vŕta mi, či to stačí, alebo? Dodržiavam doporučené a po pár dňoch prichádza úplná úľava. A tak sa o svojich skúsenostiach chválim na pracovisku. No áno, ty to máš prvýkrát a to som sa ja ani „neliečil“ a prešlo mi to samo, ale keď som to mal už tretíkrát tak mi už nepomohol ani lekár. Pichol mi injekciu opakovane, mal som rehabilitácie, rázovú vlnu, ožiar a nič, nič len stále bolesť. Až ma po trištvrte roku „brali pod nôž“, ale odolal som od strachu. A čo pomohlo nakoniec?